Chotárom Bieleho Kostola Informačná tabula č. 4

História obce Biely Kostol

Napriek dramatickým udalostiam 10. a 11. storočia, úrodná pôda a dobré klimatické podmienky boli predpokladom trvalého osídlenia územia Bieleho Kostola a jeho najbližšieho okolia. Osada v Podolkoch sa rozvíjala aj ďalšie storočia, až pokým jej rozvoj nezastavil vpád Tatárov v roku 1241. Po ich spustošení územia povolal kráľ Belo IV. ľudí z cudziny, aby osídlili vyľudnené kraje. Vtedy vznikla osada Parná, nazývaná v druhej polovici 13. storočia aj Nová Ves, ktorá sa spomína v listine kráľa Štefana V. z roku 1270.

Niekedy okolo roku 1270 predali trnavskí mešťania časti Parnej šľachtickej rodine Lefantovských. Tento rod sa na viac ako tri storočia stal vlastníkom Bieleho Kostola a ďalších okolitých obcí Trnavy, ktorý postupne svoj majetok rozširoval. Na juhozápad od Trnavy ležali na začiatku 14. storočia dve obce s názvom Parná, jedna patriaca mestu a druhá rodu Lefantovských s novou kamennou a zďaleka viditeľnou sakrálnou stavbou s výrazne svetlými stenami, a tak ho ľud začal nazývať biely kostol. Toto pomenovanie sa prenieslo aj na osadu ležiacu v jej blízkosti.

Od 14. storočia sa stretávame už len s názvom Biely Kostol. Používal sa vo všetkých hlavných jazykoch Uhorska, v úradnej latinčine ako Alba Exxlesia alebo iba Alba, maďarsky to bol Fejéregyház a po nemecky Weisskirchen. Prvýkrát je názov Biely Kostol písomne doložený v súvislosti s vyberaním pápežských desiatkov od jednotlivých farárov v rokoch 1332 – 1337. Spomína sa tu kňaz Pavol de Alba Ecclesia a odviedol tri groše. Rodina Lefantovských sa rozdelila, vznikali medzi nimi rôzne nezhody a z nich vyplývajúce majetkové nezrovnalosti. Vlastníctvo Bieleho Kostola preto dala rodina do prenájmu trnavským klariskám, neskôr trnavskému mešťanovi Filipovi Schwarzovi s manželkou, potom svätojurským a pezinským grófom Jánovi a Žigmundovi.

Medzi prvé mená obyvateľov obce patrili Gálik a Fogler. V 16. storočí bol v Bielom Kostole hlavným zemepánom gróf Peter a po jeho smrti pravdepodobne majetok prešiel do kráľovského vlastníctva. Dokazuje to listina z 23. apríla 1523, podľa ktorej kráľ Ľudovít II. celú obec Biely Kostol daroval Pavlovi Siba-Holému z Trnavy. Lefantovský rod sa k vlastníctvu Bieleho Kostola už nedostal. Smrťou Ondreja Lefantovského v roku 1650 vymrel rod po meči. V apríli 1540 kráľ Ferdinand I. daroval Biely Kostol rábskemu biskupovi Františkovi Ujlakymu.

V okolí Bieleho Kostola v roku 1545 táborilo španielske vojsko, ktoré bolo hlavnou príčinou zániku Bieleho Kostola, čo dokazuje záznam o tom, že spustnutú obec (majer s rybníkom) v roku 1548 Ferdinand daroval Tomášovi Tóthovi a jeho potomkom. V roku 1630 získali, za nie celkom jasných okolností, Biely Kostol jezuiti. Jezuiti pri prevzatí majetku získali aj niektoré písomné doklady a zistili, že rybník s príslušným územím a Kamenným Mlynom boli voľakedy súčasťou obce Biely Kostol. Vlastníctvo jezuitského kolégia potvrdzuje aj vizitácia ružindolskej farnosti z roku 1634. V tom čase okrem kaplnky stálo v Bielom Kostole sedem domov s asi tridsiatimi stálymi obyvateľmi. Novonadobudnutý majetok začali jezuiti zveľaďovať a vzhľadom na výhodnú polohu ho využívali na hospodárske účely, telesné zotavenie a duchovné upevnenie.

Mária Terézia rozsiahly majetok trnavského jezuitského kolégia, a teda aj Biely Kostol, v roku 1775 predisponovala do vlastníctva Trnavskej univerzity a následne ho prepustila Antonovi Brunšvikovi s nie celkom jasným šľachtickým pôvodom. V rokoch 1831 zasiahla obec Biely Kostol cholera, na ktorú postupne zomrelo 42 obyvateľov.

Na začiatku deväťdesiatych rokov časť Bieleho Kostola vlastnil Július Schlesinger s manželkou, ktorí obývali kaštieľ. Patril im aj majer a viaceré ďalšie hospodárske budovy. V chotári vlastnili takmer všetku pôdu. Po prvej svetovej vojne začala pozemková reforma obrovskú sociálnu nerovnováhu odstraňovať.