Chotárom Suchej nad Parnou Informačná tabula č. 2

Dominanty Suchej na Parnou

V obci sa nachádza niekoľko významných historických objektov. Zo zaniknutých objektov je to predovšetkým kaštieľ, ktorý patril k dominantám Suchej nad Parnou. V listine,  z archívu bratislavskej kapituly z roku 1463, je šľachtická kúria (curia nobilitaris) v Suchej označená ako veža „thoron “. Avšak prvá známa písomná zmienka o kúrii ako kaštieli pochádza z roku 1551, keď doň dal kráľ Ferdinand I. zavrieť istého Imricha Nagya.

Od 16. storočia sa kaštieľ stal sídlom správy jedného z dištriktov červenokamenského panstva. Barón Mikuláš si vybudoval v Suchej nad Parnou panský majer s novým kaštieľom, ktorý sa už v nasledujúcej generácii stal rezidenciou Mikulášovho syna Jána II. Prvým známejším majiteľom kaštieľa bol gróf Ján II. Pálffy (1588 – 1646), ktorý žil v zdedenom kaštieli v Suchej nad Parnou. Po ňom je jedna z pálffyovských rodinných vetví označovaná ako „suchovská“. Podľa archívnych materiálov Ján svoju rezidenciu čiastočne prestavoval v roku 1629. K stavebnému nezáujmu ho zrejme viedlo vedomie, že jeho deti získajú späť nárok na užívanie svojho podielu na Červenom Kameni a tiež skutočnosť, že syn Ferdinand vstúpil do jezuitskej rehole, a tak nemal potomstvo. Zomrel v roku 1646 v kaštieli a je pochovaný v rodinnej pálffyovskej krypte pod Dómom sv. Martina v Bratislave.

Dejiny kaštieľa sú známe až od grófa Ferdinanda Pálffyho (1619 – 1680). Ferdinand Pálffy aj ako biskup dlhší čas býval v suchovskom kaštieli, lebo v jeho biskupstve bol stále ohrozovaný tureckými hordami. V roku 1680 odovzdáva majetok Jánovi V. Pálffymu (1663 – 1751) za 63tisíc forintov a splnomocňuje jeho matku Pálffy – Harrach Eleonóru, aby majetok spravovala počas maloletosti syna Jána. V roku 1720 palatín Ján V. Pálffy kaštieľ obnovil, zväčšil na tri poschodia a opevnil štyrmi rohovými vežami.

Poslednými majiteľmi kaštieľa sa stali knieža Ladislav Odecalchi (1893 – 1967) a jeho sestra Helena (1888 – 1973), ktorí zo Suchej odišli v roku 1945. Na mieste časti zbúraného kaštieľa v roku 1957 postavili základnú školu, čím fakticky budova kaštieľa zanikla, hoci posledné časti budovy boli zbúrané až v roku 1965.

Na pozemkoch vlastníkov kaštieľa – Pálffyovcov bola tiež pôvodne aj Kalvária. Keď v roku 1949 odpredali hospodárske budovy kaštieľa, hneď sa začalo aj s búraním Kalvárie a v časti Majer sa začali stavať nové domy. Zachovalo sa z nej len torzo – barokové súsošie z roku 1757 – kríž s korpusom Ukrižovaného, pod krížom Panna Mária, Mária Magdaléna a evanjelista sv. Ján. V roku 2010 sa dokončila renovácia sochy sv. Jána evanjelistu, ktorej už chýba hlava, zároveň bola zhotovená verná kópia.

Dominantou a najvzácnejšou kultúrnohistorickou pamiatkou obce je Kostol sv. Martina, ktorý je postavený priamo v strede obce. Kostol stojí na mieste bývalého kostola, z ktorého za zachovala iba spodná časť veže. Túto štvorcovú časť v roku 1735 nadstavili vežou v osemuholníkovom tvare a ukončili ju barokovou strechou. Za pôsobenia farára a miestneho rodáka Juraja Szuhaya (1698 – 1710), pri rozšírení pôvodného kostola, postavili v roku 1700 presbytérium s polygonálnym uzáverom a valenou lunetovou klenbou. Loď kostola je z roku 1708.

Hlavný oltár je z polovice 18. storočia. V kostole sú aj dva bočné oltáre. Uprostred hlavného oltára je obraz sv. Martina, biskupa z Tours, a sochy štyroch svätých – sv. Vojtecha, Sv. Štefana, sv. Gerharda a sv. Ladislava. Obraz sv. Martina je z roku 1959 od akademickej maliarky Edity Ambrušovej (1920 – 2006), žiačky Martina Benku.

Prvý bočný oltár je zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému a bol renovovaný v roku 1779. Druhý oltár Panny Márie je pôvodný barokový z polovice 18. storočia. Interiér kostola vyniká bohatou stĺpovou architektúrou. V jej strede je lurdská jaskyňa so sochou Panny Márie. Kazateľnica je klasicistická z konca 18. storočia, na parapete rečníctva je reliéf Krista.