Chotárom Hrnčiaroviec nad Parnou Informačná tabula č. 4

Rodáci, ktorí sa natrvalo zapísali do histórie nielen našej obce

Hrnčiarovce nad Parnou dali svetu viacero významných rodákov, ktorí svojou prácou, umom a znalosťami priniesli dôležitý vklad do spoločnosti, v ktorej žili. Na tomto mieste si pripomíname dvoch  z nich, aby ich mená nezostali pre nás a pre budúce generácie zabudnuté.  

Jozef Pozdech národnokultúrny dejateľ, vynálezca, zvonolejár, * 23. február 1811 Hrnčiarovce nad Parnou, † 22. jún 1878 Budapešť, Maďarsko.

V Hrnčiarovciach navštevoval ľudovú školu, neskôr školu v Trnave, ktorú však kvôli finančným problémom nedokončil.  Učil sa za povrazníka, kolára, neskôr sa vyučil za kováča. Ako kováčsky tovariš vandroval po svete. Po matkinej smrti sa však vrátil do Hrnčiarovciec, aby sa staral o početnú rodinu. V roku 1832 si v Hrnčiarovciach otvoril kováčsku dielňu. O dva roky neskôr zhotovil nový mech, ktorým zaujal pozornosť kováčskych majstrov priemyselnej výstavy v Pešti v roku 1846 a o rok neskôr získal diplom uhorského priemyselného spolku. O tri roky neskôr sa presťahoval do Pešti, kde zaviedol výrobu pluhov a kotiev pre dunajské riečne lode. V roku 1857 zostrojil prístroj na pretáčanie vína, za ktorý dostal vyznamenanie na peštianskej priemyselnej výstave. V roku 1860 dostal patent na kováčske mechy oválneho tvaru pre poľnú kuchyňu. Neskôr sa špecializoval na výrobu zvonov a stal sa majiteľom zvonolejárskeho podniku v Budapešti.

Najväčší úspech dosiahol s kovovými zvonovými stolicami a s novým spôsobom závesu zvonov. Tradičnú drevenú armatúru zvona nahradil kovovou a znížením osi kývania uľahčil zvonenie. Na výrobu a montáž novej zvonovej stolice dostal 15-ročné výlučné privilégium, vďaka čomu prenikol do celej monarchie, Srbska, Nemecka, Francúzska a aj do USA. V roku 1867 vyrobil dva zvony pre viedenskú katedrálu sv. Štefana.

Na svetovej výstave v Londýne boli jeho výrobky ocenené diplomom, na svetovej výstave v Paríži (1868) zlatým krížom, na polytechnickej výstave v Moskve (1872) bronzovou medailou, na svetovej výstave vo Viedni (1873) medailou I. triedy, na výstave v Kecskeméte (1874) zlatou medailou. Dvakrát bol vyznamenaný Radom Františka Jozefa, v roku 1873 záslužným krížom s korunou. Ako národovec bol prívržencom revolúcie 1848 a spoluzakladateľ Slovenských novín.

Zo všetkých slovenských vynálezov mala Pozdechova zvonová stolica najrozšírenejšie uplatnenie vo svetovom meradle, preto ho môžeme považovať za nášho najslávnejšieho rodáka.

Ján Hlubík – salezián, kňaz, * 21. jún 1896 Hrnčiarovce nad Parnou, † 27. december 1965 Zavar.

Po ukončení základnej školy sa vyučil za krajčíra. V rokoch prvej svetovej vojny bojoval na Piave (Taliansko). Po vojne sa uchýlil k jezuitom v Trnave. V roku 1919 sa dostal do saleziánskeho ústavu v Genzano (Rím). V septembri 1921 pôsobil ako asistent v slovenskom saleziánskom ústave v severotalianskom mestečku Perosa Argentina. Neskôr odišiel študovať teológiu do Turína, kde bol v roku 1928 v turínskej bazilike Panny Márie Pomocnice vysvätený za kňaza.

Prvú svätú omšu slúžil v Hrnčiarovciach v roku 1928. Účinkoval vo viacerých saleziánskych ústavoch. Od roku 1938 pôsobil v Trnave, kde ako riaditeľ saleziánskeho oratória viedol výstavbu kostola, sociálneho domu a oratória na Kopánke. Po násilnej likvidácii rehoľných spoločenstiev v roku 1950 bol internovaný, väznený a týraný vo Veľkom Bieli, v Podolínci a v Želive. V roku 1958, po vykonštruovanom procese, bol odsúdený a väznený v Brne a Leopoldove. Zomrel, na následky brutálneho zaobchádzania počas vyšetrovaní, v sociálnom ústave v Zavare. Po smrti, v roku 1996, mu bolo in memoriam udelené Čestné občianstvo mesta Trnava.