Chotárom Hrnčiaroviec nad Parnou Informačná tabula č. 2

Pamätná bitka Rákociho povstalcov v roku 1704

V pamäti krajiny bývajú  niekedy stopy minulosti viditeľné na každom kroku, inokedy však po nich treba pátrať a hľadať ich. Kríže, mohyly, božie muky či kaplnky sú živým odkazom miest, ktoré boli dejiskom dávnych príbehov a na konci ktorých zväčša stála smrť.  K takýmto miestam patrí aj prícestný kamenný kríž pri potoku Parná, miesto posledného odpočinku stoviek mužov, ktorí bojovali a položili svoje životy v jednej z najväčších kuruckých bitiek povstania Františka II. Rákociho. Hoci toto vojenské vystúpenie vstúpilo do dejín ako Bitka pri Trnave, jediným pamätníkom na túto udalosť v okolí Trnavy je práve mohyla s krížom v Hrnčiarovciach nad Parnou, kde po boji trnavskí rehoľníci pochovali 180 zabitých kurucov, hajdúchov a francúzskych granátnikov.

Samotnému stretu predchádzalo obliehanie cisárskej pevnosti Leopoldov povstalcami Františka II. Rákociho a úmysel cisárskeho poľného maršála Sigrida Heistera pomôcť obrancom tejto pevnosti. Cisárske a povstalecké vojská sa napokon stretli počas vianočných sviatkov vo štvrtok 26. decembra 1704 pri Trnave. Rákociho oddiely mali v nej 12 000 jazdcov, 7 800 pešiakov a 6 diel. Cisársku armádu tvorilo okolo 20 000 mužov, no v porovnaní s povstalcami mala k dispozícii až 24 diel. V boji, ktorý sa rozpútal za silného sneženia a hustej hmly, spočiatku víťazili jednotlivé oddiely kurucov. Potom, čo výstrely z diel rozptýlili hmlu, zostal maršál Heister šokovaný z optickej prevahy protivníka. Pre zlú viditeľnosť si však nevšimol, že obe krajné krídla Rákociho vojska zostavené z jazdcov, stáli len v jednom šíku. Cisárska armáda stála v približne 2 km dlhej frontovej línii zoradená po celej dĺžke ľavého brehu Parnej od Kamenného mlyna až po dedinu Hrnčiarovce. Pravé krídlo Heisterovho vojska stálo len 100 krokov na sever od hrnčiarovského mosta cez Parnú. Obyvatelia obce tak boli v priamom ohrození bojov, čo sa napokon aj potvrdilo, keď viaceré domy a aj hrnčiarovský kostol boli pri delovej paľbe poškodené.

Slabá disciplína v povstaleckom vojsku narúšala Rákociho plány na rýchlu porážku protivníka. Pešiaci v stredovej formácii povstalcov patrili k najdisciplinova-nejším. Účinne sa zoskupili do uzatvoreného tvaru a pomaly postupovali proti cisárskemu delostrelectvu. Medzi odpálením a nabitím diel vždy uplynul určitý čas, čo stačilo pechote na pomalý postup k delostreleckej batérii.  Vzdialenosť medzi Heisterovými delostrelcami a Rákociho pešiakmi bola len 600 až 700 metrov, preto pechota videla prípravu na paľbu protivníka a vojaci sa tak mohli včas pred každou salvou hodiť na zem a takmer bez strát postupovať k nepriateľovi až dosiahli vzdialenosť, kedy mohli bojovať puškami a bodákmi. V tomto útoku sa vyznamenali najmä hajdúsi z Miskolca, ktorí prenikli až k zálohám nepriateľa. Väčšinu vojakov obsluhujúcich delá pozabíjali a jednému hajdúchovi sa takmer podarilo zastreliť aj samotného veliteľa Heistera. V polovici bitky boli povstalci v jasnej prevahe a schyľovalo sa k ich víťazstvu až do chvíle jazdeckého útoku cisárskeho vojska, na čelo ktorého sa postavil samotný Heister. Ten využil pretrhnutú líniu povstalcov, prešiel poza ňu a zozadu napadol oddiely pešiakov. Jeden z povstaleckých práporov v tej chvíli vztýčil bielu vlajku, obrátil zbrane proti spolubojovníkom zo susedného práporu a spustil paľbu už po boku cisárskeho vojska. Táto zrada v radoch povstalcov znamenala úplný zvrat v bitke. Za večerného šera sa Rákociho oddiely dali na ústup.

Podľa rôznych zdrojov na bojisku v ten deň zostalo 400 kuruckých vojakov a na strane cisárskej armády padlo 10 dôstojníkov, 370 vojakov a 6 poddôstojníkov. Straty sa skutočne vyčísľovali len ťažko, niektoré zdroje uvádzali až 1000 padlých a 1100 ranených. Bez ohľadu na to, rehoľníci z Trnavy pochovali 180 padlých kurucov pri ceste smerom k hrnčiarovskemu mlynu. Nad hrobom vztýčili mohylu a na nej tri drevené kríže. V roku 1806 posvätil brestoviansky farár Martin Palšovič na tomto mieste nový kamenný kríž, ktorý dala postaviť na pamiatku kurucov Judita Lieskovská.