Chotárom Bohdanoviec nad Trnavou Informačná tabula č. 2

Zaujímavosti

Naposledy bol názov obce zmenený výnosom Ministerstva vnútra zo dňa 24.11.1924, kedy bol upravený z dôvodu rozlíšenia od iných obcí s tým istým pomenovaním. Doplnený bol o presnú geografickú lokalitu a z vtedajších Bogdánoviec sa stali Bohdanovce nad Trnavou.

Do obvodových múrov kostola sú zamurované delové gule ako pamiatka na ostreľovanie kostola vojskom Gabriela Bethlena v roku 1623 a delostrelecký granát, ktorý dokumentuje udalosti z novembra roku 1918, keď na konci 1. svetovej vojny ostreľovali kostol maďarskí delostrelci.

V roku 1897 bol otvorený prvý úsek Uhorskej severozápadnej železnice Trnava – Smolenice. Po prekopaní jablonického tunela bola dňa 11.6.1898 trať sprevádzkovaná až po Kúty. Dnešná železničná stanica Šelpice niesla až do roku 1918 názov Bohdanovce-Šelpice (Bogdány- Selpöcz).

Podzemie obce ukrýva aj chodby spadajúce do obdobia tureckých nájazdov. Slúžili na ukrytie obyvateľov pred nebezpečenstvom a spájali najdôležitejšie objekty. Veľká časť z nich však bola poškodená výkopovými prácami pri realizovaní inžinierskych sietí.

Významní rodáci

Pobiecky, Pavol prof. – kňaz (*1.7.1912 Bohdanovce nad Trnavou – U18.4.1983 Bratislava). Počiatočné štúdiá absolvoval v saleziánskom ústave v Šaštíne. Teológiu vyštudoval v talianskom Turíne, kde ho v roku 1943 vysvätili za kňaza. Primičnú svätú omšu mal v rodisku dňa 1.8.1943. Vyučoval dogmatiku v Hronskom  Beňadiku a vo Svätom Kríži nad Hronom. Februárom 1948 začína komunistický režim systematické útoky na katolícku cirkev. V roku 1950 je aj Pavol Pobiecky internovaný do Podolínca, kde v miestnom kláštore väznili okolo 700 rehoľníkov a kňazov. Za pokus o prekročenie hraníc ho v roku 1952 odsúdili na 13 rokov odňatia slobody a stratu občianskych práv na ďalších 10 rokov. Väznený bol v Mírove, Leopoldove aj v Ilave. Na základe amnestie prezidenta republiky bol v roku 1960 prepustený z väzenia. V roku 1965 mu boli vrátené občianske práva a v roku 1970 bol v plnom rozsahu rehabilitovaný. Prof. Pavol Pobiecky sa celý život zaoberal spisovaním histórie obce a získavaním archeologických artefaktov v intraviláne aj extraviláne obce.  210 položiek pochádzajúcich z jeho výskumu je v zbierke Slovenského národného múzea v Bratislave. Pochovaný je na miestnom cintoríne.

Krchňák, Pavol OFM (páter Alfonz) – národný buditeľ, pedagóg (*16.2.1735 Bohdanovce nad  Trnavou – U18.3.1816 Trnava). Počas štúdií filozofie na Trnavskej univerzite sa prihlásil za františkána  do Mariánskej provincie. Do rehole vstúpil 18.12.1753 v Malackách. Filozofiu a teológiu študoval v Trnave a Bratislave. Ako študenta teológie ho 23.12.1758 vysvätili za kňaza. Pôsobil ako výpomocný učiteľ filozofie a magister novicov v Šoproni a profesor filozofie a teológie na františkánskych učilištiach v Nitre, Trnave, Bratislave a v Pešti. V roku 1778 sa stal správcom všetkých františkánskych škôl Mariánskej provincie. Od roku 1779 pracoval vo vedení provincie. Bol gvardiánom v Nitre, v kláštore Svätej Kataríny pri Dechticiach a v Trnave. Františkánski pátri v trnavskom kláštore si udržiavali slovenské národné povedomie a v národnom hnutí aktívne pôsobil aj Páter Alfonz. Ako gvardián trnavského konventu sa zúčastnil sporu o podobu spisovnej slovenčiny. Vo vzniknutej polemike boli trnavskí františkáni priamo zainteresovaní na vtedajších jazykových novotách Antona Bernoláka. Páter Alfonz Krchňák neskôr prijal bernolákovčinu a v roku 1792 patril medzi zakladajúcich členov Slovenského učeného tovarišstva. V tomto roku bol totiž gvardiánom trnavského kláštora. Je pravdepodobné, že aj zakladajúce zhromaždenie Tovarišstva sa odohralo v trnavskom kláštore. Hlavní účastníci sú zobrazení na obraze od Andreja Kováčika. Medzi nimi je aj páter Alfonz Krchnák. Počas jeho pôsobenia v Trnave dal v roku 1793 postaviť v miestnom františkánskom kostole hlavný oltár a štýlovú kazateľňu, ktoré slúžia do dnešných čias. Pre svoje vynikajúce vlastnosti a príkladný rehoľný život bol na dve funkčné obdobia zvolený za provinciála Mariánskej provincie (1764-1767, 1803-1806). Jeho provincialáty spadali do ťažkého obdobia. Ako provinciál musel riešiť akútne problémy rehole súvisiace s cirkevnou politikou cisára Jozefa II., najmä s likvidáciou františkánskych kláštorov a školstva.